A smrť už stratí nadvládu.

Nahí mŕtvi budú zajedno

S človekom vo vetre a lunou západnou;

Keď ich do biela ohlodané kosti zaniknú,

Budú mať hviezdy na šľapách a lakťoch;

Hoci sa pominú, budú pri zmysloch, 

Hoci sa morom prepadnú opäť povstanú; 

Hoci milenci sa pominú; láska sa nie,

A smrť už stratí nadvládu.

 

A smrť už stratí nadvládu.

Pod spletitosťou morských prúdení 

Hoci dlho ležiaci, neumrú v spletení;

Na škripci zvíjať sa budú, kým šľachy neprasknú, 

A predsa nezlomení, vpletení budú do kolesa.

Viera v ich dlaniach prizná rozlomenie,

Súc zlom jednorožcov naskrz prebodnutí;

Rozštiepení v koncoch, neprasknú;

A smrť už stratí nadvládu.

 

A smrť už stratí nadvládu.

Už kvílenie čajok v svojich ušiach nebudú počuť

Či burácanie vĺn, ako o brehy sa triešti;

Kde pučal kvet nebude žiadny budúci

Zdvíhať hlavu navzdor úderom dažďa;

Hoci zmyslov zbavení a ako v rakve klincami tuho pribití,

Hlavy postáv zbité do chudobiek, skrze;

Zlomení na slnku, až kým slnko sa nezlomí,

A smrť už stratí nadvládu.

 

 

 

A smrť už stratí nadvládu.

Dylan Thomas, 'Dvadsaťpäť básní ',  1936